News

Február 2023 – Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. 11. 2020, sp. zn. 3 Obdo 31/2020 (Dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok ako zvýhodňujúci právny úkon)

Zvýhodňujúcim právnym úkonom podľa § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je aj dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a ním spriazneným veriteľom, keďže ňou v rozpore so zásadou pomerného uspokojovania veriteľov dochádza k zániku pohľadávky spriazneného veriteľa započítaním protipohľadávky úpadcu, z hodnoty ktorej by inak prichádzalo do úvahy pomerné uspokojenie nezabezpečených pohľadávok veriteľov úpadcu pred možnosťou uspokojenia podriadenej pohľadávky spriazneného veriteľa (§ 95 ods. 2 ZKR).

Glosa

Najvyšší súd SR sa v glosovanom uznesení zaoberal otázkou, či dohoda o započítaní pohľadávok medzi úpadcom a spriaznenou osobou predstavuje zvýhodňujúci právny úkon podľa § 59 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj „ZKR“ alebo „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).[1]

V predmetom spore si žalovaný pred začatím konkurzného konania dohodou o započítaní pohľadávok započítal svoje pohľadávky voči úpadcovi v rozsahu v akom sa kryli. Pohľadávka žalovaného predstavovala nájomné za prenájom hnuteľného majetku úpadcovi, ktorý pred tým úpadca odpredal žalovanému. Zároveň bol žalovaný v postavení spriaznenej osoby podľa § 9 ZKR, pretože v čase uskutočnenia právneho úkony vykonával funkciu konateľa úpadcu ako aj funkciu konateľa žalovaného. Odvolací súd vyhodnotil uzatvorenie dohody o započítaní pohľadávok za ukracujúci právny úkon podľa § 60 ods. 2 ZKR.[2]

V praxi slovenských súdov je frekventovanou otázkou možnosť odporovania dohody o započítaní pohľadávok podľa § 59 ZKR. To znamená, či je možné dohodu o započítaní subsumovať pod iné neodôvodnené zvýhodnenie veriteľa oproti iným svojim veriteľom podľa § 59 ods.1 ZKR. Súdna prax však nie je pri riešení tejto otázky jednotná.

Podľa Krajského súdu v Prešove[3] keď došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok dohodou a obojstrannému zápočtu, možno uvažovať o odporovaní zvýhodňujúceho právneho úkonu, pretože podľa § 59 ods. 1 ZKR, zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým sa nedôvodne zvýhodnil veriteľ dlžníka oproti iným svojim veriteľom. V uvedenom prípade podpísaním dohody o zápočte do účtovníctva žalobcu neprišli peňažné prostriedky, z ktorej sumy by mohli byť uspokojené pohľadávky veriteľov žalobcu so skoršou lehotou splatnosti ako sú pohľadávky z dohody o započítaní pohľadávok. K tomuto názoru sa prikláňa aj Krajský súd v Trnave[4], ktorý obdobnú právnu argumentáciu dopĺňa a ďalej uvádza, že pri odporovateľnosti právnych úkonov, v prípade ak ide o právny úkon, ktorým sa mení štruktúra majetku dlžníka, je potrebné skúmať nielen to, či na základe právneho úkonu dlžníka nedošlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v „ekonomickom“ (číselnom) vyjadrení, ale tiež to, či nedošlo k zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom k zmenenej štruktúre majetku dlžníka.

Opačný názor má však Krajský súd v Žiline[5]. Súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu v tom smere, že nie je možné právny úkon Kúpnej zmluvy, kde kúpna cena bola uhradená len zápočtom, hodnotiť ako zvýhodňujúci právny úkon práve z toho dôvodu, že nebolo dokázané zníženie majetku dlžníka, len zmena jeho štruktúry v otázke aktív a pasív. Podobne aj podľa Krajského súdu v Trenčíne[6] pokiaľ úpadca a žalovaná uzavreli dohodu o započítaní v súlade so zákonom, teda platne, a nemožno prijať záver, že úpadca uzavretím tejto dohody neodôvodnene zvýhodnil žalovanú proti veriteľom, ktorí riadne a včas prihlásili do konkurzu pohľadávky vzniknuté pred alebo v čase uzavretia tejto dohody.

Odstránenie akýchkoľvek pochybností pri možnosti odporovať dohode o započítaní pohľadávok dáva glosované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho súdu, v ktorom súd uvádza, že dohodou o započítaní pohľadávok došlo k zániku záväzku úpadcu voči žalovanému v celom rozsahu a zároveň k zániku záväzku žalovaného voči úpadcovi a tým došlo k zvýhodneniu spriazneného veriteľa pred ostatnými veriteľmi (z dlhu žalovaného voči úpadcovi pritom mohlo byť poskytnuté ostatným veriteľom úpadcu čiastočné pomerné plnenie). Žalovaný tak bol v dôsledku napadnutého právneho úkonu úpadcu uspokojený v celom rozsahu na rozdiel od ostatných veriteľov úpadcu, ktorí sú odkázaní na neisté budúce uspokojenie v konkurze (ktoré však nebude v celom rozsahu, ako tomu bolo v prípade žalovaného - pozn. dovolacieho súdu).[7]

Započítanie je podľa § 580 Občianskeho zákonníka jeden zo spôsobov zániku záväzku. Splnenie záväzku alebo dohoda o započítaní spôsobujú zánik určitého záväzku. Ak v dôsledku tohto zániku záväzku dôjde k zvýhodneniu veriteľa, už len tým, že dôjde k zániku záväzku jedného veriteľa v čase existencie splatných záväzkov iných veriteľov, možno takýto právny úkon podľa nášho názoru považovať za zvýhodňujúci právny úkon. To však neznamená, že dlžník nie je oprávnený plniť svoje splatné záväzky v čase keď sa nachádza v stave úpadku. Splniť záväzky svojim veriteľom by mal pomerným spôsobom v opačnom prípade bude možné takéto právne úkony v prípadnom konkurznom konaní odporovať.

Ak by v tomto prípade k uzavretiu dohody nedošlo, do konkurznej podstaty by patrila kúpna cena, ktorú bol žalovaný povinný zaplatiť úpadcovi, a z ktorej by bolo možné (čiastočne) uspokojiť pohľadávky ostatných veriteľov úpadcu, pričom žalovaný by bol povinný prihlásiť si svoju pohľadávku voči úpadcovi do konkurzu (rovnako ako ostatní veritelia úpadcu).[8] 

Správne súd dodáva, že vzhľadom na platobnú neschopnosť úpadcu v čase uzavretia napadnutej dohody sa žalovaný nemôže s úspechom odvolávať na to, že sa jednalo štandardný právny úkon a že došlo k jeho uspokojeniu v rozsahu, na aký mal zo zmluvy nárok, keďže povinnosťou úpadcu bolo pristupovať k všetkým svojim veriteľom rovnako a všetky svoje záväzky plniť v súlade so zásadou pomerného uspokojenia[9]. V prípade podnikateľ nie je schopný uhrádzať tak prevádzkové náklady, odvody povinných platieb ako aj mzdy svojich zamestnancov, musí prispôsobiť hospodárenie podniku tak, aby si mohol plniť všetky svoje povinnosti, prípadne svoje podnikanie ukončiť. Ak je táto zásada porušená, možno v následnom konkurznom konaní uplatniť inštitút odporovateľnosti. Uplatňovaním odporovateľnosti sa navodzuje stav, ako by bolo konkurzné konanie voči dlžníkovi začalo bez omeškania po tom, čo sa ocitol v konkurze. Ide o riešenie presne vystihujúci účel a funkciu úpravy odporovateľnosť, lebo distorzie vzniknuté tým, že sa niektorému z veriteľov dostalo na úkor ostatných akéhokoľvek zvýhodnenia uspokojenia, sú napravené a rovnosť veriteľov podobného postavenia (v zhode s princípom par conditio creditorum) je obnovená.[10]

Povinnosť dlžníka splniť svoj záväzok voči veriteľom síce zaväzuje dlžníka, ale dlžník nemôže selektívne splniť záväzok jemu vybranému veriteľovi. Táto povinnosť je podľa súdu významnejšia v situácii, keď dlžník nemá dostatok majetku na (úplné) uspokojenie pohľadávok všetkých svojich veriteľov. Súd sa pri svojej argumentácii odvoláva aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu 6T vo veci pod sp. zn. 6Tdo/62/2011, v zmysle ktorého platí že „trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje záväzky, zmarí, čo i len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného veriteľa.“[11] V tomto prípade však nie je potrebné sa odvolávať na závery trestnoprávneho kolégia, pretože tento záver implicitne vyplýva z ustanovenia § 59 ZKR. Na záver Najvyšší súd uvádza, že dohoda o započítaní pohľadávok podľa názoru dovolacieho súdu pôsobí ako zavŕšenie procesu vyvedenia majetku z úpadcu na žalovaného, keď najprv úpadca previedol vlastnícke právo k hnuteľným veciam kúpnou zmluvou na žalovaného, a následne, aby žalovaný nemusel zaplatiť úpadcovi kúpnu cenu, uzavreli nájomnú zmluvu na predané hnuteľné veci, na základe ktorej mala úpadcovi vzniknúť povinnosť zaplatiť žalovanému nájomné za 5 mesiacov trvania nájomného vzťahu vo vyššej sume, než bola skutočná hodnota prenajatých vecí určená kúpnou cenou v kúpnej zmluve. Žalovanému tak mali zostať hnuteľné veci a zároveň bol „zbavený“ povinnosti zaplatiť úpadcovi kúpnu cenu. Naopak úpadca nemal vo vlastníctve veci a nezískal ani peňažné plnenie predstavujúce ich hodnotu na základe kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho nedisponuje majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť prihlásené pohľadávky jednotlivých veriteľov úpadcu.[12] Z uvedených dôvodov Najvyšší súd SR konštatuje, že: Zvýhodňujúcim právnym úkonom podľa § 59 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je aj dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok uzatvorená medzi úpadcom a ním spriazneným veriteľom, keďže ňou v rozpore so zásadou pomerného uspokojovania veriteľov dochádza k zániku pohľadávky spriazneného veriteľa započítaním protipohľadávky úpadcu, z hodnoty ktorej by inak prichádzalo do úvahy pomerné uspokojenie nezabezpečených pohľadávok veriteľov úpadcu pred možnosťou uspokojenia podriadenej pohľadávky spriazneného veriteľa (§ 95 ods. 2 ZKR).[13]

V rovnakom duchu sa už skôr vyjadril aj Najvyšší súd ČR[14], ktorý vo svojom rozhodnutí uvádza, že započítaním sa nedostáva stranám žiadneho plnenia, najmä nie plnenia, ktoré by mohlo byť využiteľné k (aj keď len čiastočnému) uspokojeniu prihlásených pohľadávok iných veriteľov dlžníka; nedá sa však prehliadnuť, že započítaním dlžník stráca majetok (pohľadávku), ktorý by mohol byť využiteľný k pomernému uspokojeniu veriteľov v konkurznom konaní. Z povahy započítania pritom súčasne vyplýva, že ide vždy o úkon ekvivalentný (vzájomné pohľadávky zanikajú v rozsahu v akom sa kryjú). Z uvedeného rozhodnutia je zreteľné, že na ekvivalentný právny úkon by súd nemal hľadieť iba ako na úkon, v ktorého dôsledku došlo k zmene štruktúry aktív a pasív, ale aj ako na úkon, v ktorého dôsledku došlo k zhoršeniu vymáhateľnosti pohľadávky veriteľov (dlžníkov majetok sa znížil o započítanú pohľadávku). Inak povedané v dôsledku vzájomného započítania pohľadávky dlžníka a veriteľa nedošlo k transformácii majetku (napr. pohľadávka sa zmení na peňažné prostriedky), došlo iba k zníženiu majetku za súčasného zníženia záväzkov.

V glosovanom rozhodnutí Najvyšší súd SR posudzoval odporovateľnosť dohody o započítaní medzi úpadcom a spriaznenou osobou. To však neznamená, že závery tohto rozhodnutia nie sú aplikovateľné aj na dohody o započítaní medzi nespriaznenými osobami. Aj v  prípade nespriaznených osôb môže dohoda o započítaní pohľadávok predstavovať zvýhodňujúci právnych úkon podľa § 59 ZKR ak sú splnené aj ostatné podmienky odporovateľného právne úkonu podľa § 57 a nasl. ZKR. Samotná spriaznenosť veriteľa voči úpadcovi podľa §9 ZKR pri skutkovej podstate zvýhodňujúceho právneho úkonu nemá pre posudzovanie samotného zvýhodnenia žiaden vplyv. Odlišnosťou je v prípade spriaznenej osoby iba predpoklad úpadku (vyvrátiteľná právna domnienka o existencii úpadku v čase uskutočnenia právneho úkonu) a dlhšia lehota na posudzovanie právneho úkonu ( pri spriaznených osobách je možné odporovať právnym úkonom až do troch rokov pred začatím konkurzného konania).

Najvyšší súd sa v glosovanom rozhodnutí okrajovo vyjadril ešte k jednej dôležitej otázke a to k možnosti následného uplatnenia spriaznenej pohľadávky v konkurznom konaní. Podľa súdu, ak by k uzavretiu dohody nedošlo, žalovaný by bol povinný si prihlásiť svoju pohľadávku voči úpadcovi do konkurzu (rovnako ako ostatní veritelia úpadcu).[15] Pohľadávka žalovaného voči úpadcovi by pritom mohla byť v konkurze uspokojená len ako podriadená pohľadávka až po úplnom uspokojení iných nezabezpečených pohľadávok ostatných veriteľov (k tomu viď § 95 ods. 2 ZKR), keďže sa jednalo o pohľadávku veriteľa, ktorý je spriaznený s úpadcom (podľa § 95 ods. 3 ZKR).[16] Z uvedeného záveru súdu možno vyvodiť záver, že súd vôbec nepripúšťa možnosť prihlásenia pohľadávky do konkurzu a následného započítania pohľadávok podľa §54 ZKR. Aj keď samotné započítanie pohľadávky veriteľa prihláseného do konkurzu s pohľadávkou úpadcu voči tomuto veriteľovi nie je podľa §54 ZKR zakázané vylučuje to podľa nášho názoru účel konkurzného konania a to pomerné uspokojenie veriteľov. Najvyšší súd SR sa síce priamo k započítaniu pohľadávok nevyjadril, zákaz započítania možno vyvodiť zo stanoveného obligatórneho postupu pri uplatnení pohľadávky v konkurznom konaní, ktorý súd opisuje v bode 28.1 a 28.2.[17]

V tomto prípade je potrebné si uvedomiť, že započítanie umožňuje individuálne uspokojenie veriteľa, čo odporuje jednej zo základných zásad konkurzného konania, a to zásade pomerného uspokojenia pohľadávok veriteľov. Uspokojenie pohľadávky veriteľa zápočtu by de facto viedlo k zvýhodneniu individuálneho veriteľa, pretože zápočet pohľadávok by znamenal zánik jeho pohľadávky, ktorej uhradením by sa pomerne mohli uspokojiť aj ostatní veritelia v súlade s princípom pari passu.

Pozn.: Článok bol uverejnený v recenzovanom časopise Súkromné právo zameranom na otázky aplikačnej praxe. - ISSN 1339-8652. - Roč. 7, č. 3 (2021), s. 99-101.