News

Preto aj zodpovednosť a následnú sankciu voči štatutárnemu orgánu pre podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas je potrebné rozlišovať v závislosti od druhu konkurzného konania, ktoré po podaní návrhu bude nasledovať[2]:

a) Zodpovednosť štatutárneho orgánu za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa 2. časti ZKR („veľký konkurz“)

• zodpovednosť voči spoločnosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu v podobe ustanovenia o zákonnej zmluvnej pokute podľa § 11 ods. 2 ZKR,
• zodpovednosť voči veriteľom a za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 1 ZKR,
• trestnoprávna zodpovednosť za podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 242 TZ.

b) Zodpovednosť štatutárneho orgánu za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa 2. časti 10. hlavy ZKR („malý konkurz“)

• zodpovednosť za neuhradenie pohľadávok veriteľov prevyšujúcich celkovo 50 000 eur v podobe pokuty uloženej konkurzným súdom podľa § 106k ZKR,
• zodpovednosť voči veriteľom za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 1 ZKR,
• trestnoprávna zodpovednosť za podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 242 TZ.

V prípade malého konkurzu tak zákonodarca upustil od klasickej sankcie v podobe zákonnej zmluvnej pokuty (najmä pre rýchlosť konania) a nahradil ju pokutou, o ktorej už rozhoduje súd za predpokladu, že sú splnené zákonné podmienky pre jej uloženie.

Podmienky ukladania pokuty a určenie jej výšky

Na to, aby súd uložil štatutárnemu orgánu pokutu ako sankciu za úpadok v prípade malého konkurzu, musia byť kumulatívne splnené dve podmienky:

1. dlžník pred vyhlásením malého konkurzu vykazoval záporné vlastné imanie,

2. po zrušení malého konkurzu ostali neuspokojené pohľadávky prihlásených veriteľov prevyšujúce v úhrne 50 000 eur.

Uvedené kritériá by mali byť rovnocenné, a preto by mal aj súd ukladať pokutu s prihliadnutím na obe tieto kritériá. Súd pritom môže uložiť pokutu štatutárnemu orgánu v rozsahu od 1 000 do 10 000 eur, preto by aj kvantifikácia tejto pokuty mala byť rovnomerne rozdelená v rámci skúmania oboch vyššie uvedených podmienok. To znamená, že ak by sme obe tieto podmienky kvantifikovali, na každú z nich pripadá hodnota prípadne uloženej pokuty vo výške 4 500 eur.

Pokiaľ ide o uloženie minimálnej výšky pokuty, predpokladom by v tom prípade mala byť iba posledná účtovná závierka, z ktorej vyplýva záporné vlastné imanie a neuspokojená výška pohľadávok v konkurze vo výške minimálne 50 000 eur. Uvedené by malo byť kritériom pre určenie potenciálnej hodnoty bližšieho skúmania vyššie uvedených podmienok.

V prípade vykazovania záporného vlastného imania súd prihliada na dĺžku obdobia, v ktorom dlžník toto záporné vlastné imanie vykazoval, pričom vychádza z posledných piatich účtovných závierok.[3] Preto ak podmienke záporného vlastného imania priradíme potenciálnu hodnotu 4 500 eur, tak v prípade ďalších štyroch účtovných závierok (piata závierka je podkladom pre minimálne uloženie pokuty) by mala byť hodnota každej ďalšej závierky, z ktorej vyplýva záporné vlastné imanie pri ukladaní pokuty, suma 1 125 eur.

Druhá podmienka sa týka výšky neuspokojených pohľadávok, ktoré ostali po ukončení konkurzu. Tu je potrebné si uvedomiť, že táto by nemala presiahnuť výšku 1 mil. eur[4], keďže tá predstavuje maximálnu výšku záväzkov na to, aby súd vyhlásil malý konkurz.[5] Interval neuspokojených záväzkov teda predstavuje pásmo od 50 000 až do 1 mil. eur. Z toho vyplýva, že na hodnotu tejto podmienky by malo pripadať 4 500 eur a môžeme sa hýbať v intervale neuspokojených záväzkov vo výške 950 000 eur. V tomto prípade je možné presne určiť výšku sankcie pripadajúcu na 1 euro neuspokojenej pohľadávky prevyšujúcej 50 000 eur, a to nasledujúcim spôsobom:

V praxi sa však stretávame s rôznymi rozhodnutiami súdov[6] v prípade ukladania pokuty členom štatutárnych orgánov. Okresný súd Košice I v rámci odôvodnenia uloženia pokuty uvádza[7], že pri úvahách o výške pokuty prihliadol na dĺžku obdobia, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie, pričom vychádzal z posledných piatich účtovných závierok dlžníka (záporné vlastné imanie po dobu celých piatich rokov, t.j. 1 000 eur za každý rok, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie); ako aj na sumu neuspokojených pohľadávok prihlásených veriteľov (suma neuspokojených pohľadávok prihlásených veriteľov spolu 99 125,69 eur, t.j. výška sankcie predstavuje 250 eur, nakoľko v prípade malého konkurzu by prichádzali do úvahy neuspokojené pohľadávky prihlásených veriteľov spolu až do výšky 1 000 000 eur a suma 99 125,69 eur je na dolnej hranici zákonom stanoveného rozmedzia v zmysle ust. § 106k ods. 1 v spojení s ust. § 106c ods. 1 písm. f) ZKR). Nakoľko minimálna výška pokuty v zmysle ust. § 106k ods. 1 ZKR je 1 000 eur, celková výška pokuty je 6 250 eur (1 000 eur + 5 000 eur + 250 eur). V zmysle ust. § 106k ods. 4 ZKR je pokuta príjmom štátneho rozpočtu.

Logika rozhodnutia je obdobná ako pri nami načrtnutej úplnej kvantifikácii kritérií. Avšak ak by sme sa riadili logikou súdu, minimálnu výšku pokuty by pri uvedenom spôsobe výpočtu nemohol dosiahnuť dlžník nikdy. Ak má totiž súd za to, že každá účtovná závierka má pri ukladaní pokuty hodnotu 1 000 eur a je potrebné ju pripočítať k minimálnej výške pokuty, tak uvedeným spôsobom by súd ukladal pokutu vo výške 2 250 eur (1 000 eur + 1 000 eur + 250 eur).

Záver

Zákonom určené kritéria pre uloženie pokuty členom štatutárneho orgánu v prípade malého konkurzu sú v súčasnej podobe dobre kvantifikovateľné. Avšak ukladanie pokút je na príslušných okresných konkurzných súdoch, voči rozhodnutiam ktorých nie je prípustné odvolanie. Preto bude náročné judikatúru v tejto oblasti nejakým spôsobom zjednotiť.

Samotné rozhodnutie súdu o uložení pokuty je v súčasnosti postavené na voľnej úvahe sudcu, najmä pri určení jej výšky, pričom ZKR určuje jediné pomocné kritérium pri ukladaní pokuty, a to dĺžku obdobia, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie.